Prvé dni slobody

Nešťastní starci sedia na popole posvätného obvodu a niekoľko žien, ktoré nepriatelia zachovali nažive pre najhanebnejšiu potupu. Kto z nás, keď to v mysli uváži, bude sa môcť dívať na slnečný svit, aj keby mohol žiť bezpečne.

Flavius Josephus: Vojna židovská

V kolobehu ročných období býva chvíľa, keď príroda stíchne, keď jej pohyb akoby zastal, keď dozrievajú plody a čakajú na oberačku. Slnko a zem dovŕšili zázrak plodnosti. Podobnú chvíľu sme mocne prežívali v ten večer roku 1944 pri pohľade na náš tábor rozložený do troch objektov.

Videli sme baraky v mesačnom svetle. Vedeli sme presne o každom obyvateľovi, kde spí, v ktorom baraku sú dielne, sklady, slobodárne, materská škôlka... Mali sme dobrú organizáciu a zbrane. Mali sme spojenie s revolučnými orgánmi v kraji, s vojenskou posádkou a s veliteľstvom žandárstva, s partizánmi z Hagarovej skupiny na Vtáčniku a teraz už aj so sovietskymi dôstojníkmi a vojakmi.

Už sme neboli iba zástupy pozháňané zo všetkých strán Slovenska na priestranstvá opusteného muničného skladu, ale spoločenstvo schopné činu.

Nečudujte sa, ak sa nás v tejto teplej noci, plnej očakávania, chytala pýcha...

Moja Správa sa chýli ku koncu. Nevyslovil som v nej všetko, čo mám na duši. V dychtivosti povedať čo najviac, porušil som často zákon času a o udalostiach som nerozprával v ich následnosti. Často som odbočil. Zrýchľoval som svoje rozprávanie tam, kde som mal byť trpezlivejší a kde by bol dobrý rozprávač použil prostriedky krásnej literatúry alebo drámy.

Bojím sa, že som sa ani k postavám nesprával spravodlivo. Niektoré som spomenul v Správe iba menom, hoci by si zaslúžili viac - kladne aj záporne. Dobré a zlé vlastnosti ľudí sa môžu ľahko v nenormálnej situácii obrátiť v svoj opak. Presne vypracovaný harmonogram vlakov s označením DA vydáva svedectvo o spoľahlivom úradníkovi železníc, ale aj o presnosti, s akou sa vyvážali ľudia na smrť. Ctižiadosť uplatniť sa bez ohľadu na podmienky môže viesť k obetavým činom aj k zločinom. Dejiny vraj píšu viťazi, ale zvyšok obyvateľov z nováckeho tábora nič nevyhral. Keby veľké postavy dejín neboli rozpútali vojnu, možno by som sa bol stal vidieckym lekárom. Vypisoval by som recepty, v sobotu by som v krupinskom kasíne hrával karty a v nedeľu chytal ryby. Takto píšem Správu ako železničný úradník, navyše ani nie takú presnú.

Rád by som vyhodil z pamäti všetko zlé, čo pripomína tamtie roky. Už by som nikdy nechcel vidieť ľudí v položení ako vtedy, ani ako väzňov, ani ako žalárnikov. Chvíľami sa mi vidí, že novácke zážitky už prikrylo zabudnutie, keď tu v najneočakávanejšej chvíli výraz tváre, zvýšený hlas, jeho modulácia alebo farba, gesto, pohyb alebo kroky - nepochopiteľné a vzdialené súvislosti, vrátia odrazu novácku skúsenosť ako prudkú bolesť. Aj tváre.

Vtedy sa mi zase objaví uzavretá panoráma tábora, mäkké kontúry hôr, špicaté veže Bojnického zámku, cesta lemovaná topoľmi, po ktorej odchádzali odsúdení. Zase vidím tváre, čakanie na ortiel a smútok, ako keď sa búrka zmení na usedavý dážď. Vidím pretoriánske postavy čiernych gardistov so strnulým výrazom, ktorým sa bránili proti súcitu. Vidím vydesené, bojazlivé, modré, čierne, hnedé - trpiace oči. A oči, ktoré nevidia. Počujem smiech a plač nič nechápajúcich detí, krik a spev, bzučanie pobožných, hrdelné rozkazy. Počujem harmoniku a klavír, Chopinovo Impromptu, Leonoru III a Rossiniho crescendá. Počujem hvízdavý vietor medzi skupinami hnedých barakov. Šikmo padajúci dážď, vírenie snežného prachu na priestranstve prázdneho objektu... vtedy ma vždy trápia výčitky, že som ostal nažive, hoci som si to nezaslúžil... ale dosť!

Vysoko na letnom nebi čoraz častejšie lietali kŕdle strieborných lietadiel. Obyvatelia tábora sa radovali z každého poplachu, keď v doline zavýjali sirény. Stáli v hlúčkoch na priestranstvách objektov, nedbali na predpisy, clonili si oči, aby zazreli strieborné dvojbodky bombardérov a stíhačiek. Boli presvedčení, že bomby na náš tábor nepadnú, že tamtí hore o nás vedia, že sem lietajú a zhadzujú bomby aj kvôli nám. Keď lietadlá a obloha stíchli, pomaly a sklamane sa rozchádzali. Vedeli, že sa blíži koniec vojny, túžobne ho privolávali a predsa sa báli. Nevedeli, čo všetko ich čaká pri prechode z tmy do svetla.

Už ani neviem, kedy sa začalo záverečné napätie v lete roku 1944. Z množiacich sa príznakov vyvolaných ústupom Nemcov z obsadených území bolo čoraz viac cítiť atmosféru rozkladu a zánik režimu. Orgány štátu a gardy stratili istotu. Príslušníci tábora rozprávali pri návrate zo sveta tam vonku, že v mestách a dedinách sa očakávajú prevratné udalosti. Židia, ktorí vonku ešte žili, prestali nosiť hviezdy a nikto ich už za to neprenasledoval. Gardista v uniforme bol zriedkavým zjavom. Istý seredský občan mi rozprával, ako sa správal jeho bývalý sused. Pri nástupe nemeckých vojsk do Sovietskeho zväzu sa mu narodila dcéra, ktorej dal meno Erika. Pri nástupe sovietskych vojsk do Európy sa mu narodila druhá dcéra, ktorej dal meno Soňa. Vo všetkých krajoch Slovenska narastala protinemecká nálada, v horách sa utvárali skupinky zo sovietskych utečencov zo zajateckých a koncentračných táborov a slovenských ľudí, ktorí sa postavili proti zákonom Slovenského štátu.

Napätie sa prenieslo aj za pichľavý drôt tábora. Nacvičovali sme poplach. Cvičenie muselo byť utajené pred žandármi, ktorí sa síce už o nič nestarali, ale chceli sme aj sami sebe dokázať, že sa vieme zorganizovať, že vieme dochviľne dodržať disciplínu.

Veliteľ tábora, dôstojnícky zástupca Gabčan, si vyžiadal na Hlavnom veliteľstve žandárstva v Štubnianskych Tepliciach ľahké guľomety, pištole a príslušné množstvo nábojov, do stovky ručných granátov. Podľa rozkazu z ministerstva vnútra zbrane mali slúžiť na ochranu tábora pred nezodpovednými živlami. O aké nezodpovedné živly išlo, o to sa už nikto nestaral. Stav táborového arzenálu sme dobre poznali a mali sme plán, ako sa ho zmocniť. Hoci Gabčan podrobnosti nepoznal, vedel, že v tábore je ilegálna organizácia. Svoju funkciu vykonával formálne, nič nevidel, ani nepočul, ale vedel, že sa zbrane nepoužijú na účely uvedené v smerniciach, vedel aj to, že nezodpovedné živly sú v tábore. Zlikvidoval všetky predpisy a smernice, ktoré pred ním uzákonil strážmajster Jozef Švitler.

Ak majú prevraty a povstania a revolúcie svoju zvláštnu arómu, potom v lete roku 1944 bolo ju už cítiť v ovzduší. Naše zbrane sme už dávno vybrali z úkrytu a rozdali veliteľom skupín a jednotlivcom. Neustále sme preverovali a cvičili plány prepadu strážnice a zbrojného skladu, plán nástupu, plán evakuácie tábora do blízkych hôr, pravdaže iba s veliteľmi. Všetko, čo sa dalo predvídať, sme začlenili do plánu, ako rozpustiť tábor, keď bude treba. Vedúci jemnomechanickej dielne Altstock zhotovil pre potreby našej organizácie rádio, uložené do drevenej bedničky na marmeládu. Bol to zázračný prístroj, lebo sme mohli na ňom počúvať európske stanice. Správy sa pravidelne počúvali a rozklepávali pre dôveryhodných.

Boli sme plní očakávania veľkých udalostí, ktoré sme v našej predstave niekoľkokrát už prežili. Spali sme málo, opäť a nanovo sme všetko kontrolovali a preverovali. Mal som povznášajúci pocit, že sa aj našou zásluhou pohnú dejiny. Ale nič také sa nestalo, všetko sa odohralo inak.

Jozef Píš, naša spojka z Koša, nám konečne oznámil, že prišiel rozhodujúci deň, aby sme boli v pohotovosti. Všetci, ktorí mali úlohu, rozostavali sa na svoje miesta a čakali. Zavčasu ráno po prebdenej noci prišiel opäť Jozef Píš s príkazom od Jána Svitka z Prievidze, že povstanie proti Nemcom a Slovenskému štátu sa začalo, že máme v tábore prevziať moc, odzbrojiť žandárov, zmocniť sa zbraní a všetci narukovať do Koša pred miestny hostinec, kde dostaneme ďalšie rozkazy.

Opásal som si pištoľ, druhú menšiu som vložil do vnútorného vrecka. S lekárkou Helenou Friedmannovou, jej manželom Karolom Friedmannom a s veliteľom táborovej polície sme odišli zavčasu rána na druhý objekt, kde nás už v úkrytoch čakala skupina chlapcov, ktorí mali nacvičené obkľúčenie a prepad veliteľovho baraku, skladu zbraní a strážnice.

Obyvatelia tábora ešte spali, široko ďaleko nebolo vidno žiadnu stráž. Bez toho, aby si nás ktokoľvek všimol, pozornosť dejín bola upretá asi niekde inde, vošli sme do veliteľského baraku. Zaklopal som na dvere Gabčanovho príbytku. Hoci som mal vedomie historického činu, predsa som sa bál, že sa Gabčan bude hnevať, že ho tak zavčasu budíme.

Keď sa konečne ozval a my sme mu cez dvere oznámili naše mená, otvoril. Zíval a celkom neveliteľsky stál pred nami v dlhých spodkách s bielymi šnúrkami, pripomínajúcimi fúzatých sumcov.

Povedali sme mu, že je puč - vtedy sa to tak volalo, názov povstanie prišiel až neskôr, že je obnovená Československá republika. Nebol ani trošku prekvapený a dojatý. Škrabal sa za uchom a povedal, že jemu nikto nič nehlásil. Díval sa na lekárku Helenu Friedmannovú a opýtal sa, čo tu robí žena. Povedali sme mu, že dr.Friedmannová je predstaviteľkou ilegálneho vedenia v tábore a že sme poverení oznámiť mu, že preberáme v tábore velenie. Povedal, že to je málo, že to musí byť niekto kompetentný. Potom sa pozrel na môj ligotavý vojenský revolver a spýtal sa, odkiaľ som ho zobral. Odpovedal som mu, že v tábore je veľa revolverov, že sme ozbrojení. Ani to neurobilo naňho dojem. Povedal, že sme šikovní, že gardisti boli hlupáci, keď to nezbadali. Potom žiadal, aby som ho dal spojiť s Bratislavou, ale do Bratislavy sa už telefonovať nedalo. Spojenie prerušil červenovlasý elektrikár Vojtech Friedmann z Nového Mesta nad Váhom. O niekoľko dní zahynul medzi prvými v bojoch pri Baťovanoch s nehrdinským výkrikom, dotýkajúcim sa nešetrným spôsobom všemohúcnosti božej.

Telefonické spojenie do okolia zostalo neporušené a najkompetentnejšou inštitúciou sa Gabčanovi videlo vojenské veliteľstvo v Zemianskych Kostolanoch. Keď mu potvrdili, že éra Slovenského štátu sa skončila, správu vzal pokojne na vedomie a povedal, že sme mali pravdu. Potom sa opýtal, čo vlastne od neho chceme.

Žiadali sme ho, aby vyzval žandársku stráž v sile asi tridsať mužov zložiť zbrane, aby nekládli odpor. Pozrel sa na mňa s údivom.

Vy ste sa zbláznili? Kto vám bude klásť odpor?

Potom sa pomaly obliekol a išiel s Hirschbeinom a so mnou na prvý objekt. Dr.Friedmannová a Karol Friedmann sa vrátili do štábu nášho malého vojska.

Keď sme prišli pred strážnicu, všetci žandári už boli nastúpení bez zbrane. Niekto zo židov im už pravdaže povedal, že je prevrat, že vyjednávame s veliteľom, že je koniec tábora. Udalosti sa ani tu neodohrali v heroickej polohe, ako som ich vo svojich predstavách neraz prežíval.

Veliteľ strážneho oddielu podal hlásenie dôstojníckemu zástupcovi Gabčanovi a podľa vtedajšej formuly žiadal ďalšie rozkazy. Gabčan ukázal na mňa.

On vám chce čosi povedať.

Upadol som do rozpakov, nič také som nečakal, nikdy som nehovoril pred nastúpenými uniformami, navyše žandármi. Dovtedy som ich musel vždy iba poslúchať.

Začal som jachtať, že je Československá republika a revolúcia, že ideme bojovať proti Nemcom a za vysoké ideály, že ich žiadam, aby sa k nám pridali.

Po chvíli ticha sa ktorýsi zo žandárov opýtal, či sa to vzťahuje aj na ženatých. Bol som v rozpakoch, nevedel som, čo mám odpovedať. Iný sa začal sťažovať, že sa jeho rodina práve sťahuje, že jej musí ísť pomôcť, ale že neskôr sa môže vrátiť. Gabčan mi prišiel na pomoc. Videl, že ma žandári nepovažujú za autoritu, hoci vzali na vedomie koniec služby v tábore. Všetky otázky adresovali jemu. Povedal, že žandári majú svoje veliteľstvo, že sa s ním spojí, na všetko sa povypytuje a vyžiada si smernice.

Keď som mu cestou späť spomenul sklad zbraní, zase sa pozrel na mňa ako na blázna a povedal.

Chcete mi narobiť nepríjemnosti. Ja vám vydám zbrane a mňa bude naháňať intendantúra. Zbrane sa nemôžu vydávať iba tak z ruky do ruky, po kamarátsky. Zbrane vám dajú v kasárňach.

Ani mu na um neprišlo, že by mohol mať nepríjemnosti so mnou.

Gabčan bol dobrý človek. Nezabudol prísť do Zemianskych Kostolian za nami a rozlúčiť sa s nami pred odchodom na front.

Po návrate na objekt podľa plánu nastúpili všetci muži schopní nosiť zbraň a vypochodovali sme na cestu do Koša, aby sme splnili rozkaz tlmočený Jozefom Píšom. V tábore sme zanechali iba strážny oddiel.

Opúšťali sme miesto, kde sme strávili dva a pol roka. Lúčili sme sa s rodinami a bolo nám do plaču. Mali sme sa radovať, veď sme vyšli do slobody, pochodovali sme po zbrane, aby sme sa porátali s tými, čo nás okradli o najbližších rodičov, o sestry a bratov. Vedeli sme, že smrť bude zase kosiť v našich radoch, čo sme pochodovali so spevom vojenských piesní. Aj medzi tými, čo zostali v tábore.

Obklopili ma ženy a starci, chytali ma za ruky a krížom krážom sa ma vypytovali, čo majú robiť, kam majú ísť, kde bude pre nich istejšie, či majú zostať v tábore alebo či sa má každý ťahať domov. Aký domov? Veď tí, čo im vzali príbytky a vyhnali, čo ich vyviezli, aby ich nemali na očiach, tí ich nebudú objímať, keď sa vrátia. Ku komu sa uchýlia? Tu v tábore sme aspoň spolu, ale čo potom, keď prídu Nemci? A Nemci určite prídu všade, veď vy neviete bojovať ako oni, vy ich nezadržíte. Vojaci sa vyhovoria, že museli bojovať, že dostali rozkaz, vám výhovorky nepomôžu. Zase budeme vinovatí, že sme židia.

Tak a inak hovorili jeden cez druhého.

Ničomu nerozumeli. Nechápali, že sme túžobne očakávali tento deň, že prišiel čas odplaty, že teraz musíme ukázať našu odvahu, že naše miesto je po boku slovenských povstalcov, že sa na nás díva celý svet. Odpovedali, že sa na nás nikto nedíva a že nevedia prečo a komu chceme dokazovať odvahu. Cítili moju bezradnosť, z ktorej som sa na nich rozkričal, možno viac na seba než na nich. Reagovali skleslo, nedívali sa na mňa s hnevom, skôr rezignovane a útrpne. Povedal som im, aby zostali v tábore, aby z tábora odišli takí, čo majú kam. Sľúbil som im, že včas oznámim, keď bude treba opustiť tábor. Kam pôjdu potom, to som nevedel. Po celý čas nariekali, že sú zavretí v tábore, a teraz sa im nechcelo odísť. Väčšinu z nich som už nikdy nestretol. Nemci ich pobili po potlačení povstania.

Hostinec bol bitkom nabitý rukujúcimi. Keď sme pripochodovali, ktosi zakričal.

Prišli židia z tábora.

Chlapi povybehovali z krčmy, čudovali sa, že mnohí z nás majú pištole a sovietske samopaly. Pribehli k nám, usmievali sa, potľapkávali nás po pleciach, volali nás do krčmy piť. K podpitým dedinčanom čoskoro pribudlo niekoľko opitých židov.

Potom zase ktosi zakričal.

Na kýho boha ste sa sem dotrepali. Choďte za fabriku do Novák, tam sa rozdeľujú zbrane. Aj vy tam choďte všetci! Dokedy tu budete slopať? Na autobus!

Podľa sily hlasu mal jeho majiteľ akiste právo vydávať rozkazy. Len čo spomenul autobus, všetci chlapi sa začali dobýjať do autobusu, ktorý stál obďaleč.

Podnes nepochopím, že sa pod nami nezlámali perá a hriadele, že sa nerozpučili pneumatiky na všetkých štyroch kolesách. Autobus ani nebolo vidno, taký bol obvešaný. Motor stonal, kašľal, konštrukcia autobusu vŕzgala, chlapi hrešili ako pohania, ale došli sme. Tí, čo sa nestihli ulepiť, vrátili sa do krčmy čakať, kým sa autobus vráti, alebo zastavovali iné vozidlá.

Pod stromami, odkiaľ bolo vidno celú dolinu, stála skupina chlapov okolo muža vo vojenskej uniforme so zamasteným golierom. Vysoký, zarastený, dlhé čierne vlasy, strapatý, vyzeral ako Arab alebo Turek. Práve rečnil.

Bolo to čosi o zrade na slovenskom národe, o lokajstve, príživníctve, o poklonkovaní Hitlerovi. Vety sa opakovali, rečník vymieňal v ních iba kde tu slovo. Asi takto: Nie je náhoda, že sme tu, nie je náhoda, že ste aj vy tu. A nie je náhoda, že sme tu spolu. Vedeli sme, že tento deň príde. Vedeli sme, že musí prísť. A vedeli sme, že ho nemáme čakať so založenými rukami...

Takto sa dalo dlho rečniť.

Keď nás zazrel, prestal, podišiel k nám a srdečne nás privítal. Podali sme si ruky a objali sme sa ako Rusi, ani mi nebolo treba nič hovoriť, vedel som, že je to profesor Jozef Hagara, jeden z tých, čo boli donedávna na Vtáčniku, o ktorých si ľudia hovorili, že majú pušky s bubnom a živia sa kláskami.

Čoraz viac ľudí prichádzalo na stráň. Nemuseli, niekoľko pušiek, ktoré sem priviezli na osobnom aute, už porozdávali.

Chlapi počúvali chvíľku rečnenie, potom začali frfľať, že sem prišli nadarmo.

Ktosi zakričal, že treba ísť do vojenských skladov v Zemianskych Kostolanoch. Všetko sa pohlo dolu stráňou. Utekali sme, lebo sme chceli obsadiť náš autobus, ale prišli sme už neskoro, už ho oblepili druhí. Vzdychajúc a vŕzgajúc odchádzal po prašnej ceste. Bohovali sme a vydali sme sa do Zemianskych Kostolian pešo.

Asi v pol ceste stretli sme náš vŕzgajúci autobus. Nazdávali sme sa, že sa vracia po nás. Postavili sme sa mu do cesty, ale šofér trúbil ako najatý. Konečne ostal stáť, lebo mu chlapi hrozili päsťami.

Vo dverách sa objavil Ján Svitek z Prievidze, vedúca postava ilegálneho hnutia v kraji, a ukazoval, aby sme boli ticho.

Už zase sa bude rečniť - povedal ktosi.

Nebude sa rečniť - povedal Svitok. Chcem vám iba oznámiť, že sa nám podarilo chytiť fašistu Geisslera a že bude podľa zásluhy potrestaný za všetko, čo urobil.

Všetci sme zvolali Svitkovi na slávu, hoci mnohí ani nevedeli, kto je fašista Geissler a čo má na svedomí. Autobus, v ktorom sedel teraz iba Ján Svitok, sme prepustili smerom na Prievidzu a brodili sme sa prašnou cestou ďalej do Kostolian.

Nejaký chlap so zmyslom pre vojenský poriadok začal revať, aby sme aspoň cez kasárenskú bránu neišli ako stádo baranov. Keď sme prešli po moste cez rieku Nitru, nastúpili sme do trojstupov. Pri kasárenskej bráne nám stráž vzdala česť a úderom na pažbu pušky zdvihla na poctu zbraň.

Hneď prvého dôstojníka som sa opýtal, kde sa máme hlásiť. Pozrel ľahostajne na mňa a rozrečnil sa, že sa môžem hlásiť, kde chcem, že ma nepozval, že sem nikoho nepozval, že toto, čo sa tu deje, je obyčajný bordel. To isté som si myslel aj ja, a predsa sa mi videlo, že dôstojník nemá pravdu. Bolo by ho stálo menej slov, keby bol povedal, kde sa mám hlásiť, alebo že to nevie.

Chlapci začali z ničoho nič utekať k budove, kde už stála veľká skupina. Červenovlasý rotmajster rozdával cez zamrežovaný oblok zbrane. Pušky, kartóny s nábojmi. Kto bol šikovnejší, ušiel sa mu aj ľahký guľomet. Keď nás zazrel, skríkol.

Pre dnešok koniec. Nevydám ani patrón.

A keď prídu Nemci?

Aj keď príde sám Hitler.

Kričal, že sa musíme rozdeliť do rôt a do čiat, že si máme nájsť veliteľov, tí nech sa idú dať zapísať na veliteľstvo a potom nech prídu s písomným rozkazom na vydanie zbraní, on potom zbrane riadne vydá a velitelia mu to riadne podpíšu. Dnes už nie, ale zajtra ráno. Ak by dovtedy prišli Nemci, aj tak by to bolo na milú riť. O našich vojenských vlastnostiach sa vyslovil veľmi skepticky, že sme skurvený cirkus a nie armáda, že by to vyzeralo, keby zbrane vydával len tak pre naše krásne oči. Zavrel oblok, zatiahol mrežu, pripevnil ju ťažkou zámkou, niekoľkokrát si povytiahol nohavice a urazený odišiel.

Jeden z chlapov povedal, že rotmajster má pravdu, lebo už vraj ráno tu narukovali chlapci z podhorských dedín, vyfasovali pušky aj s nábojmi a odniesli ich domov a skryli, aby mali čím po vojne pytliačiť. Potom prišli fasovať druhý raz, ale rotmajster ich spoznal a poslal do riti.

Žijú pod horami na samých skalách. Ak si takto pod rukou nezastrelia, mäso veru často nevidia - podotkol ktosi.

Napokon predsa aj druhýkrát dostali pušky. Mnohí z nich si už nezapytliačili. Padli v bojoch o hornonitriansku dolinu.

V budove veliteľstva som natrafil na kapitána Weinholda. Stihol som mu povedať, že z tábora prišlo do tristo bojaschopných mužov. Objal ma okolo pliec a viedol ma dlhou chodbou ku kanceláriam veliteľstva. Predo dverami mi povedal, aby som sa niekde s jednotkou usalašil, aby som si podľa vlastného uváženia a možností našiel miesto, aby som sa na druhý deň prišiel hlásiť na veliteľstvo po ďalšie rozkazy. Cítil som sa uveličený, že sa ku mne správa ako k ozajstnému veliteľovi. Ešte sa opýtal, či sú medzi nami špecialisti, delostrelci, minometčíci, telegrafisti a tak. Boli. Všetkým nám ich neskôr zobrali a odvelili k iným jednotkám.

Miesto sme si našli na lúke za kasárenskými budovami, lebo nikde inde žiadne miesto nebolo. Ležali sme na tráve v zapadajúcom slnku, oddychovali sme po vzrušujúcom dni a čakali na prvú slobodnú noc.

Podvečer prišiel za mnou človek v žandárskej uniforme a predstavil sa ako Adolf Sroka. Povedal, že ho pridelili k našej jednotke. Spolu s ním prišiel žandár Štefan Bacúr. Obidvaja prišli z Bratislavy ako ochrana transportu peňazí na výplatu v handlovských baniach a rozhodli sa ostať na povstaleckom území. V našej jednotke mali byť prechodne, kým sa spoja s veliteľstvom žandárstva. Rozprávali o tom, ako Nemci prešli bez výstrelu cez dunajský most, že bratislavská posádka zložila zbrane a iba jednotlivci sa rozutekali smerom na stredné Slovensko, že celá trnavská posádka ustupuje na povstalecké územie, že v Nitre váhajú a že sa delostrelci z Topoľčian a z Bošian pridali na našu stranu.

Bude veselo - povedal Adolf Sroka, - zakrútil sa do žandárskeho kabáta a v minúte spal

Ležal som na trávnatom kopci kasární a nemohol som zaspať. Netušil som, že po jedinom dni slobody sa mi život v tábore bude javiť ako vzdialená minulosť.

Kapitola vzniku a zániku malého národa v nováckom tábore sa uzavrela. K zániku došlo, nie ako to býva v dejinách, v dôsledku likvidácie alebo splynutia s inými národmi, ale premenou nenormálnych podmienok na normálne. Malý národ zanikol, lebo sa stal slobodný. Zanikol otvorením brán na väzení.

Odrazu mi prišlo ľúto pri predstave, že dielne, v ktorých panovali čistota, poriadok a Mandlerova prísnosť, sú teraz opustené, že sa skončili moje rozhovory s Emanuelom Fürstom, že hriadky zemiakov, hrachu a rajčín zarastú burinou. Poschodový barak na prvom objekte sa už nedostavia, dobrý pán Bock mi už nedonesie koláč od svojich sivovlasých sestier, nebudem počúvať Laholovu balalajku, Blumovu harmoniku a Krivačekov vibrafón. Bolo mi odrazu ľúto, že sa náš tábor rozpadne, že sa jeho obyvatelia roztratia na všetky sveta strany. Stroje sa rozoberú a rozkradú, baraky zhnijú, začnú sa rozpadávať, spália ich alebo ich zatopí voda. Cestičky na objektoch pohltí tráva. Teraz je ešte všetko blízko a hmotné, ešte poznám každého z obyvateľov po mene, ešte sme spolu. Okolo mňa spia chlapci, ktorí sa vyhli transportom a odchod do smrti si odložili na neskoršie.

Ale už sme neboli nemohúca a beztvárna masa a neboli sme väzni. Prekonali sme skleslosť a spoločnú samotu, vzopreli sme sa osudu. Nováky nebolo iba väzenie, ale spoločné dielo.

Zajtra nás zadelia do rôt a čiat, určia nám veliteľov a vydajú zbrane. Pred nami bol front a na jeho druhej strane skúsený nepriateľ privyknutý vraždiť, proti ktorému sme boli doteraz bezbranní a bezmocní. Pred nami boli mesiace bojov, vysilujúcich pochodov v daždi, v blate a v snehu. Zase bola pred nami smrť. Tí, čo prežijú, vrátia sa do starého domova, ak nejaký nájdu, alebo budú hľadať nový domov. Keď sa nás potom niekto opýta: Kde ste boli počas vojny? - odpovieme: V Novákoch - v tábore. Muselo to byť strašné - povie pýtajúci sa, a my budeme v rozpakoch, nebudeme vedieť, čo máme povedať. Ľudia žijú svoj život v tej istej krajine a predsa ďaleko druh od druha. Slová nadobúdajú rozdielny obsah a zmysel, takže sa potom nevedia ani dohovoriť a porozumieť si, hoci hovoria tou istou rečou, akoby žili na rôznych poschodiach toho istého domu a nepoznali sa, akoby sa nikdy nestretli. To, čo sme prežili v Novákoch, nie je nič zvláštne. Išlo naozaj iba o epizódu vo veľkej vojne, v ktorej zomierali milióny. Čas sa vytratí z udalostí, aj atmosféra sa rozplynie, v ktorej sa stali, a mnoho, čo sa nám javilo ako dôležité, stratí na význame. Ale nech je akokoľvek: Človek nemôže žiť bez túžob a nemôže ujsť zo svojej minulosti. Nováky boli epizódou, ale bol to náš život a bude v nás až do konca.

Prvý deň našej slobody som si predstavoval celkom inak. Slávnostnejšie, veľkolepo, hrdinsky. Privítali nás iba niekoľkí chlapi z košovskej krčmy pálenkou a profesor Jozef Hagar na stráni pri chemickej fabrike. Podali nám ruky, potľapkali po pleci a v najbližšej chvíli nás už nebrali na vedomie, a my by sme boli radi rozprávali o dľhých rokoch vyhnanstva vo vlastnej krajine, o našom živote v tábore, ale nemali sme komu. Zo všetkých strán sa plazili nemecké vojská, každý bol zaujatý vážnejšími, blížiacimi sa udalosťami. Preto tu na teplej lúke kasární v Zemianskych Kostolanoch skončím svoje rozprávanie.

Všade navôkol spali tisícky povstalcov z fabrík, z blízkych a vzdialených dedín a samôt. So zbraňami, bez zbraní, v pracovnom, v uniformách, všakovak. Neznámi ľudia, ktorí opustili svoje domovy a dobrovoľne sa zmobilizovali. Po dlhých rokoch blažilo ma vedomie, že už nie sme sami, že od tejto chvíle budeme mať spoločný osud so všetkými týmito ľuďmi, že smrť tentoraz nebude robiť rozdiel medzi židmi a nežidmi.

Ešte som si pomyslel, že mŕtvi možno naozaj žijú v nás, aj keď sme ich nepoznali alebo zabudli ich tváre, a že možno aj my budeme žiť v tých, čo prídu po nás. S menom alebo bez mena, na tom nezáleží.

Hľadel som na nízku hviezdnatú oblohu, rovnakú od tisícročí.

Bojíte sa zomrieť? - ozval sa vo mne hlas.

Bojím, pán Fürst, veľmi sa bojím, - odpovedal som.

Záverečná kapitola z diela: Špitzer, Juraj. Nechcel som byť žid. Bratislava: Kalligram, 1994, s. 303.

Facebook skupina
Kontakt: education@terezinstudies.cz
CC Uveďte autora-Neužívejte komerčně 3.0 Česko (CC BY-NC 3.0)
Institut Terezínské Iniciativy Židovské Museum v Praze
Naši nebo cizí Evropa pro občany anne frank house Joods Humanitair Fonds Claims Conference
Nadační fond obětem Holocaustu Investice do rozvoje vzdělávání
Nux s.r.o.