14. marec v Bratislavě

V deň výročia vzniku Slovenského štátu

Bratislava už tradične zažíva 14. marca, v deň výročia vznikuSlovenského štátu z rokov 1939-1945, pochody a demonštrácie sympatizantov slovenského fašizmu. Zvyčajne tieto stretnutia zvoláva Slovenská pospolitosť. Táto extrémistická organizácia bola v minulosti slovenským ministerstvom vnútra zakázaná a rozpustená ako politická strana, ale napriek tomu v rôznych obmenách prežíva. Bývalý vodca Slovenskej pospolitosti (tak sa necháva titulovať) Marian Kotleba bude dokonca kandidovať v júnových voľbách do parlamentu na kandidátke novej Ľudovej strany Naše Slovensko (pôvodne to bola Strana priateľov vína, neskôr Ľudová strana sociálnej solidarity). Kotleba nie je na Slovensku celkom bez šancí: v novembri 2009 roku sa uchádzal o post župana Banskobystrického samosprávneho kraja a z deviatich kandidátov skončil s výsledkom 10,03 % platných hlasov na štvrtom mieste (hlas mu dalo 13 629 voličov).

Pred prezidentským palácom

Na webových stránkach Slovenskej pospolitosti sa aj tento rok objavila výzva k pochodu, ktorý mal začiatok pred prezidentským palácom na Hodžovom námestí v Bratislave (miesto pôsobenia Jozefa Tisu) a smeroval cez mesto k Martinskému cintorínu, kde jestvuje údajný hrob označený menom dotyčného.

Na mediálne oznámenú informáciu zareagovali viaceré slovenské organizácie: Konzervatívny inštitút Milana Rastislava Štefánika, Bratislavský inštitút humanizmu, Nadácia Milana Šimečku, Inštitút pre verejné otázky, Inštitút pre moderné Slovensko, Centrum pre filantropiu, Nadácia Jána Langoša, združenie Občan, demokracia a zodpovednosť a Dokumentačné stredisko holokaustu. Vyzvali verejnosť na protestnú demonštráciu, ktorú situovali na miesto stretu prívržencov slovenského fašizmu, len jej začiatok bol určený o jednu hodinu skôr.

Okrem toho mnohé zo spomenutých organizácii zorganizovali pouličné výstavy odsudzujúce praktiky fašizmu, koncerty, diskusie s pamätníkmi odboja proti fašizmu a iné akcie. Všetko spomenuté sa dialo pod heslom Dosť bolo ticha. Protifašistická akcia, rovnako ako demonštrácia sympatizantov Slovenskej pospolitosti a slovenského fašizmu sa 14. marca pred prezidentským palácom skutočne odohrala. Vopred informovaná polícia nasadila na udržanie poriadku a oddelenie oboch demonštrácii viac ako päťsto príslušníkov štátnej aj mestskej polície, vodné delo, políciu na koňoch, psovodov s policajnými psami a ďalšie ozbrojené zložky. Vzhľadom k tejto skutočnosti boli obidve skupiny demonštrantov oddelené policajným kordónom a k priamemu stretu nedošlo.

Podľa správ Slovenského rozhlasu sa spomienky na Slovenský štát a prezidenta Jozefa Tisa zúčastnilo asi 150, zväčša mladých sympatizantov Slovenskej pospolitosti a prívržencov Slovenskej národnej jednoty vedenej Stanislavom Pánisom, prítomní boli aj zástupcovia nacionalistov z Českej republiky a Nemecka.

Proti zákonu o vlastenectve

Proti fašizmu a proti oslavám Slovenského štátu demonštrovalo asi tristo až päťsto občanov všetkých vekových kategórii. Prvým rečníkom bol bývalý poslanec a známy aktivista profesor Peter Zajac. Krátko zhrnul tri posolstvá, ktoré vyjadrujú myšlienky protestu.

Prvé predstavuje solidaritu s mládežou, študentmi a pedagógmi slovenských škôl, ktorí pred krátkym časom protestovali proti parlamentom prijatému zákonu o vlastenectve. Podľa tohto zákona z dielne Slovenskej národnej strany bude na slovenských materských, základných a stredných školách povinné ranné hranie štátnej hymny, vždy v prvý deň pracovného týždňa. Okrem toho budú na školách povinne visieť zarámované texty s preambulou slovenskej ústavy a štátne vlajky. Zákon odsúhlasený parlamentom ešte nevstúpil do platnosti a teoreticky by ho mohol zastaviť prezident, ktorý môže odmietnuť svoj podpis a vrátiť zákon do parlamentu. Práve toto požadovali rozhorčení študenti a pedagógovia, ktorí protestovali proti zákonnej blbosti a štátom nariadenému povinnému vlastenectvu.

Druhým posolstvom, podľa Petra Zajaca, by mala byť otázka pre všetkých slovenských politikov: Kde ste a prečo nie ste tu, keď sa jedná o protest proti fašizmu a ohrozenie demokracie? A tretie posolstvo by malo smerovať k policajnému zboru: policajti by mali rozlišovať medzi obranou demokracie pred fašizmom na jednej strane a šírením fašistických ideí na druhej strane.

Čo sa týka posolstva politikom, jediný z vysokopostavených politikov, ktorý aspoň dodatočne zareagoval na obe demonštrácie, bol podpredseda vlády za stranu Smer-sociálna demokracia Dušan Čaplovič. Odsúdil pochod neonacistov a vyslovil sa za ich elimináciu na okraj spoločnosti. Podstatná väčšina politikov z vládnej koalície aj opozície mlčala, komentáre televízneho spravodajstva v boli neutrálne v tom zmysle, že nerozlišovali medzi sympatizantmi fašizmu a jeho odporcami a o Slovenskom štáte referovali ako o kontroverznom štátnom útvare, ktorý ešte aj dnes rozdeľuje spoločnosť aj historikov. Ozvali sa aj mladí historici z Ústavu pamäti národa (M. Lacko a P. Sokolovič), ktorých komentáre sú napriek slabo maskovanej snahe o objektivitu zjavne v prospech Slovenského štátu a otvorene relativizujú režim a jeho predstaviteľov.

Snáď bude vhodné uviesť malú ukážku spomenutého prístupu z komentára P. Sokoloviča: Mnohí Tisovi kritici mu dnes vyčítajú spoluprácu s Hitlerom. Pravdou však je, že vycestoval do Berlína na stretnutie s Hitlerom až po tom, ako mu funkcionári HSĽS odsúhlasili jeho cestu – aj to len s podmienkou, aby sa Nemcom nezaviazal žiadnymi zárukami o budúcnosti Slovenska. Tiso sa ich slov držal a i zočivoči obávanému Fűhrerovi odmietol sám ultimatívne napriek nemeckým naliehaniam o prítomnosti maďarskej armády na slovenských hraniciach vyhlásiť slovenský štát.

Na margo posledného posolstva Petra Zajaca určeného do radov polície môžeme spomenúť, že pri rovnakej príležitosti pred rokom polícia veľmi rázne reagovala na fašistický pozdrav „na stráž", ktorým „vodca" Kotleba oslovil svojich kumpánov. Vtedy „vodcu" napriek jeho fyzickému odporu okamžite zatkli, predviedli na políciu a obvinili zo šírenia myšlienok extrémizmu. Pri tohtoročnej demonštrácii v Bratislave polícia na rovnaký pozdrav nereagovala, rovnako nereagovala ani na viaceré protižidovské a protirómske výroky rečníkov.

Na dokreslenie toho, ako málo sa rozlišuje medzi odporcami a sympatizantmi slovenského fašizmu, si dovolím opätovne odcitovať Sokoloviča: Formovaniu obrazu Slovenskej republiky z rokov 1939-1945 dnes neprospieva ani fakt, že pri príležitosti 14. marca sú najviac viditeľní extrémisti na oboch stranách - či už na ľavej alebo pravej. Je to však dôkaz, že pri jej hodnotení dodnes nad racionálnymi argumentmi prevládajú ideologické aspekty.

Sympatie k Slovenskému štátu

Slovenska verejnosť prejavila o akcie len minimálny záujem a mlčanie mnohých politikov znamená neraz skôr prejav sympatie k Slovenskému štátu, ako jeho odsúdenie. Typickým príkladom poslednej skupiny sú politici zo Slovenskej národnej strany, predo všetkým predseda strany Ján Slota aj podpredsedníčka Anna Belousovová. Strana je dnes súčasťou vládnej koalície a z tohto dôvodu sú dnes (na rozdiel od minulosti) jej politici vo svojej rétorike zdržanliví, pretože premiér Róbert Fico sa o Slovenskom štáte vyjadril ako o fašistickom. Ján Slota aj Anna Belousovová toto označenie rozhorčene odmietajú a oslavné výroky predstaviteľov Slovenskej národnej strany na adresu Slovenského štátu a prezidenta Tisa by zaplnili mnoho riadkov.

Avšak aj za stranu Smer-sociálna demokracia sedí v parlamente minimálne jeden poslanec (Ján Podmanický), ktorý svoje sympatie k prezidentovi fašistického štátu Jozefovi Tisovi vyjadril verejne. Napriek tomu sa jeho meno na kandidátnej listine do júnových parlamentných volieb nachádza na dobre zvoliteľnom mieste.

Nejasný a vágny postoj k slovenskému fašizmu možno pozorovať aj zo strany opozície: nikdy nezaujala vyhranený postoj k slovenskému fašizmu a spomedzi troch parlamentných opozičných strán má negatívny postoj k Slovenskému štátu jedine Strana maďarskej koalície (SMK). To isté platí aj smerom k vlasteneckému zákonu - opozícia, s výnimkou SMK nebola proti tejto „zákonnej blbosti". Tak ako v minulosti, aj dnes je na Slovensku nepredstaviteľné, aby proti slovenskému fašizmu vystúpila katolícka cirkev. Niečo podobneho, ako vystúpenie kardinála Miloslava Vlka na Maiselovej ulici v Prahe na výročie krištáľovej noci v roku 2008, kedy vysoký predstaviteľ cirkvi vyslal jasný signál o tom, aký je jeho postoj k fašizmu, na Slovensku asi nikdy neuvidíme.

(Obrazová reportáž z oboch demonštrácií v Bratislave, protifašistickej aj fašistickej, sa nachádza na webovej stránke: www. uzzno.sk.)

Facebook skupina
Kontakt: education@terezinstudies.cz
CC Uveďte autora-Neužívejte komerčně 3.0 Česko (CC BY-NC 3.0)
Institut Terezínské Iniciativy Židovské Museum v Praze
Naši nebo cizí Evropa pro občany anne frank house Joods Humanitair Fonds Claims Conference
Nadační fond obětem Holocaustu Investice do rozvoje vzdělávání
Nux s.r.o.