Lex Hlinka, kauza Rydlo

Jeseň 2007 na Slovensku

Plazivá rehabilitácia obdobia Slovenského štátu pokračuje. Politici koalície a opozície sa predbiehajú v obdive k Andrejovi Hlinkovi, niektorí už hovoria aj o Jozefovi Tisovi. Slovenská národná strana presadila v parlamente zákon, ktorý je signálom o zmene smerovania štátu.

Novinka: sbierka oslavujúci Tisa.

Lex Hlinka

V priebehu septembra a októbra 2007 najväčšiu pozornosť slovenských médií vyvolala diskusia o zákone nazvanom Lex Hlinka. Zákon, ktorý má vyjadriť úctu slovenského národa k Andrejovi Hlinkovi, napokon slovenský parlament prijal 94 hlasmi z celkového počtu 150 poslancov. Bol to zákon pripravený vládnou Slovenskou národnou stranou (SNS) a navyše podporený Kresťanskými demokratmi (KDH), ktorí sa hlásili k tomu, že je to vlastne ich návrh. Jediná parlamentná strana, ktorá sa postavila proti návrhu, bola Strana maďarskej koalície (SMK).

Nebudem popisovať dlhé mediálne diskusie o tom, či ľudáci zneužili alebo nezneužili Hlinkovo meno, či mal alebo nemal podiel na zločinoch, ktoré sa stali po jeho smrti za éry Slovenského štátu, či obdivoval Hitlera viac alebo menej ako iní politici jeho doby. Problém vidím nasledovne:

Meno Andreja Hlinku má jednoznačnú symbolickú hodnotu - je symbolom slovenského fašizmu, je jeho ikonou. Nie náhodou boli podľa Andreja Hlinku pomenované Hlinkové gardy aj zlopovestne známe Pohotovostné oddiely Hlinkových gárd. Žiadne meno nebolo v histórii slovenského fašizmu tak často vyslovované ako meno Andreja Hlinku, k žiadnemu symbolu sa Slovenský štát z rokov 1939-45 neupol viac ako k menu Andreja Hlinku. Tvrdiť dnes, že sa jednalo zneužitie jeho mena, nie je ničím opodstatnené. Po Hlinkovej smrti prevzali vedenie jeho strany osoby, jež mu dlhé roky stáli po boku, a politika, ktorú viedli, bola pokračovaním politiky, ktorú robil on sám. Vyzdvihnutie osoby a zásluh Andreja Hlinku a vystavenie jeho sochy v Národnej rade budú jasné signály ukazujúce, že došlo k zmene smerovania štátu. Neonacisti a neoľudáci každého druhu sú si dobre vedomí symbolického významu tohto mena a zákon známy ako Lex Hlinka bez výnimky podporujú. Na rozdiel od demokratov majú na to dobré dôvody. Lex Hlinka momentálne čaká na podpis prezidenta Gašparoviča. Všeobecne sa očakáva, že prezident zákon podpíše.

Kauza Rydlo

Na pôde slovenského parlamentu je najhorlivejším stúpencom Slovenského štátu a prezidenta Tisa poslanec za Slovenskú národnú stranu Jozef M. Rydlo. Je teda ústavným činiteľom republiky, má mandát riadne zvoleného poslanca a navyše je aj podpredsedom zahraničnopolitického výboru slovenského parlamentu.

Tieto fakty pripomínam preto, že o poslancovi Jozefovi Rydlovi boli v tlači publikované tvrdenia, ktoré silne spochybňujú jeho kvalifikáciu v akejkoľvek sfére. Jozef Rydlo v mladosti emigroval na Západ, usadil sa vo Francúzsku a neskôr Švajčiarsku, po roku 1989 sa vrátil na Slovensko. Opakovane sa vydával za vysokoškolského profesora, a to profesora pozoruhodne mnohých univerzít. Tvrdil, že v rokoch 1968-93 pôsobil na nasledujúcich univerzitách: Padova, Benátky, Záhreb, Skopje, Rím, Vatikán, Mníchov, Viedeň, Toronto, Washington D.C., Lausanne, Bern, Ženeva, Buenos Aires a Paríž. Vyšlo však najavo, že nie je žiadnym profesorom a jediný titul mu udelila neznáma inštitúcia, ktorej zakladateľom a jediným členom je on sám. Jeho sklon k neoprávnenému používaniu titulov mal pozoruhodnú dohru, švajčiarska polícia mu pri domovej prehliadke zhabala falšované alebo ukradnuté hlavičkové papiere a diplomy mnohých univerzít vo svete. Aj na poslaneckej navštívenke Jozefa Rydla sa skvie titul profesora...

Ešte vážnejšou diskvalifikáciou je jeho zdravotný stav. Psychiatrické oddelenie polikliniky univerzity v Lausanne diagnostikovalo Rydlovi schizofréniu s paranoidnými sklonmi v pokročilom štádiu.

Od roku 1989 je plne práceneschopný na neurčitý čas a po zvolení za poslanca slovenského parlamentu poberal popri štedrom švajčiarskom invalidnom dôchodku aj slušný poslanecký plat, pričom súbeh platu a invalidného dôchodku je vo Švajčiarsku v rozpore so zákonom. Švajčiarske orgány 10. novembra vyplácanie jeho dôchodku pozastavili. Poslanec a zákonodarca vyhlásil, že si nebol vedomý porušenia zákona, pretože to, čo dostáva v slovenskom parlamente, nie je plat, ale náhrada za činnosť poslanca.

Poslanecký mandát nie je počiatok jeho kariéry na Slovensku. Ešte pred zvolením za poslanca sa údajný Prof. Dr. Jozef M. Rydlo stal zástupcom riaditeľa múzea v Martine, neskôr sa zamestnal v Univerzitnej knižnici v Bratislave. Podľa niektorých pozorovateľov Rydlo založil svoju kariéru na stykoch s nacionalistickým historikom prof. Milanom Ďuricom, autorom xenofóbnej a antisemitskej príručky Dejiny Slovenska a Slovákov.

Poslanec Jozef M. Rydlo sa v médiách vyjadril, že prezident Tiso je najväčším Slovákom 20. storočia. Vo výročný deň 68. výročia založenia Slovenského štátu (14. marca 2007) putoval k Tisovmu hrobu, kde skinheadi spievali šovinistické piesne a dvíhali ruky k nacistickému pozdravu. Rydlo nič nevidel. Pre noviny Slovac Spectator sa vyjadril, že je hanba tým, čo si tento deň nevedia pripomenúť.

Vo Švajčiarsku bol Rydlo obvinený z viacerých kriminálnych činov, avšak väčšina obvinení sa súdne nepreukázala. Bol to napr. pokus o zabitie bývalej manželky uškrtením, ktorému zabránili jeho deti, alebo pokus hodiť vlastné deti pod idúci vlak na železničnej stanici v Morges. Zaznamenaný je aj jeho sklon k perverzii, existujú viaceré svedectvá o jeho nevhodnom chovaní v spoločnosti mladých ľudí.

Čo sa však Rydlovi podarilo dokázať, to boli krádeže množstva tlačí a dokumentov v Národnej knižnici v Berne. V rokoch 1985 a 1986 systematicky kradol knihy aj cenné originálne rukopisy, napr. Dvořáka, Beethovena, Mahlera, Le Corbusiera a Romaina Rollanda. Kus po kuse ich vyniesol pod oblečením. Časť lupu zhabala polícia a vrátila knižnici. Po tom, čo bola krádež odhalená, nariadil vtedajší riaditeľ knižnice Jean Frédéric Jauslin reorganizáciu, ktorá so sebou priniesla prísnejšie podmienky pre vstup do archívu.

Mnohé z tu uvedených tvrdení sú o Rydlovi na Slovensku známe a boli publikované už v roku 1991 v dvojtýždenníku Echo (č. 13/ 1991, Profesor či podvodník?) a tiež v roku 1994 v týždenníku Domino. Postavením profesora to však neotriaslo.

Ústav pamäti národa

Isté je, že duch glorifikácie slovenského fašizmu je vlastný nielen Rydlovi. Podobne ako on sa vyjadrovali aj viacerí účastníci TV debaty o Slovenskom štáte, ktorú organizoval pracovník nového Ústavu pamäti národa Dr. Martin Lacko a kde bol okrem iných prítomný aj poslanec Rydlo. Tón a duch tejto TV diskusie vzbudil rozhorčenie a bol cieľom kritiky zo strany viacerých médií. Spomenutá TV diskusia jasne vypovedá aj o novom smerovaní Ústavu pamäti národa (ÚPN), ktoré je diametrálne iné, ako bolo v časoch zosnulého Jána Langoša. Súčasný Predseda správnej rady ÚPN Ivan Petranský už vytvoril novú redakčnú radu časopisu Pamäť národa a pozval do nej ľudí, ktorý by za predsedníctva jeho predchodcu Jána Langoša nemali šancu prekročiť prah ústavu.

Objavujú sa signály o novom prístupe k skúmaniu obdobia Slovenského štátu 1939/45. Noví historici ÚPN sa napríklad chystajú mapovať protiľudácke aktivity odboja, ktoré smerovali proti predstaviteľom vtedajšieho režimu. Na apríl budúceho roku ohlásili konferenciu, ktorá bude skúmať aj (citujem) záver obdobia druhej svetovej vojny, keď sa terčom perzekúcií stávali aj predstavitelia ľudáckeho režimu a širšie vrstvy obyvateľstva.

Je smutné vidieť, ako rýchlo sa podarilo Slovenskej národnej strane nájsť značný počet mladých ľudí realizujúcich požiadavky politickej objednávky na správny ľudácky výklad dejín.

Poslanec Rydlo nieje jediný

Pre dokreslenie atmosféry treba dodať aj to, že schizoidný paranoik a parlamentný poslanec za Slovenskú národnú stranu Prof. Dr. Jozef M. Rydlo nie je vo svojom obdive k vodcovi slovenských fašistov osamotený ani na pôde slovenského parlamentu. Medzi poslancami najsilnejšej vládnej strany Smer-sociálna demokracia sa nachádza poslanec Ján Podmanický, ktorý spolu s Rydlom a ďalšími dvomi autormi pracujúcimi v štátnej správe ako nominanti strany Smer-sociálna demokracia, ktorí však (nevedno prečo) nemajú poslanecký mandát, vydali zbierku básni oslavujúcich popraveného prezidenta Jozefa Tisa. Predsedovi strany Smer a premiérovi slovenského kabinetu Róbertovi Ficovi to, zdá sa, ani najmenej nevadí. Sám sa považuje za dôsledného antifašistu.

Facebook skupina
Kontakt: education@terezinstudies.cz
CC Uveďte autora-Neužívejte komerčně 3.0 Česko (CC BY-NC 3.0)
Institut Terezínské Iniciativy Židovské Museum v Praze
Naši nebo cizí Evropa pro občany anne frank house Joods Humanitair Fonds Claims Conference
Nadační fond obětem Holocaustu Investice do rozvoje vzdělávání
Nux s.r.o.