Moja rodina bola medzi nimi

O slovenských Židoch skrývajúcich sa v Maďarsku

Mnohí slovenskí Židia, slovenskí štátni občania, utekali pred slovenskou fašistickou zlobou ilegálnymi cestičkami do Maďarska, kde postoj vlády Horthyho bol voči Židom spočiatku umiernenejší. Títo Židia boli cudzinci, ktorí tam žili ako emigranti podporovaní Židovskou náboženskou obcou a prevážne svojimi príbuznými. Moja rodina bola medzi nimi. Môj príspevok je písaný zo spomienok 12 až 14 ročného chlapca a preto, ak by boli mylné, ospravedlňujem sa vopred.

Dřívější Budapešť byla v r. 1943 už jen nostalgickým přeludem.

Útěk do Maďarska

Môjmu otcovi sa podarilo získať zo slovenskej strany potvrdenie o vyhostení z Tisovho štátu do Maďarska podplatením miestnych činiteľov vo Vrútkách. Na maďarskej strane zabezpečili prechod súrodenci môjho otca. Po dramatickom prechode cez hranice sme pokračovali z Lučenca do Budapešti, kde mali moji rodičia ďalších súrodencov, ktorí nás v prvých krokoch v cudzine podporovali. Riziko bolo v tom, že sme boli cudzincami a nie hociakí, ale židovskí.

Postupne som sa naučil maďarsky a môj strýko ma prihlásil do Izraelitskej základnej školy. Podarilo sa, ale bol som i tu v ilegalite (nezavedený do triednej knihy), vysvedčenie som však dostal. Učitelia prirodzene vedeli o mne a negatívne následky mohli nastať v prípade inšpekcií, pred nimi ma však ukryli. Do synagógy sme chodili do Izraelitského sirotinca. Bola krásna, kázne a modlitby spievali operní speváci, ktorí už nesmeli verejne vystupovať. Na poschodí synagógy bol organ a chór. Spieval som sólo. Bydlisko sme nútene menili v rôznych častiach Budapešti, aby nás nejakí židofili neprezradili. V noci vo februári 1943 nás zatkla štátna polícia a deportovala do internačného tábora v Riče pri Miškolci. Tábor bol plný našimi súkmeňovcami, odhadujem na 95% zo Slovenska. Otcov so synmi oddelili od matiek s dcérami. Strážila nás štátna polícia a pripravovala na postupnú deportáciu do koncentračných táborov. V našom baráku bolo asi 50 osôb s jednou pecou. Zámožnejší príbuzní vykúpili z tohto tábora deti, bol som medzi nimi aj ja so sestrou. Neskôr vykúpili aj mojich rodičov s intenzívnou pomocou Ústrednej Izraelitskej obce v Maďarsku. Otca zaradili do Maďarskej armády - pracovná četa (munkaszolgálatos). Boli v civile, mali len vojenské loďky a na rukáve buď žltú pásku, alebo bielu (prekrstení, miešanci). Niektorí išli na front kopať zákopy, iní vykonávali rôzne práce mimo frontu.

Napokon došlo v Maďarsku k prevratu. Zosadili Horthyho, k moci sa dostal fašista Szálasi a začali norimberské praktiky aj v Maďarsku. Spočiatku mierne, ktoré sa postupne stále viac zhoršovali a nadobúdali na hrubostiach. Opäť sme si museli označiť šatstvo Davidovou hviezdou. V 2,5 izbovom byte nás bývalo 5 rodín. Tieto domy boli v časti, ktoré bolo Židmi najviac obývané a postupne sa toto teritórium vyčlenilo, uzavrelo a vzniklo budapeštianske geto, najskôr otvorené, neskôr uzavreté, strážené nilašovcami (obdoba Hlinkovej gardy), okrem tejto fašistickej organizácie pôsobili nemzetöri (národná stráž). Prvé besnenie preukázali vyhnaním Židov z geta (bez rozdielu na vek) a zoradení do šestistupov sme museli pochodovať so zdvihnutými rukami hlavnou okružnou cestou až na Óbudu (stará časť druhej časti Budapešti, Budatín) do starej opustenej tehelne. Vzdialenosť približne 15 km. Časť obyvateľstva nás celou cestu častovala historicky známymi vulgarizmami. Na obrovskom nádvorí tehelne nás okradli o hodinky, šperky a peniaze. Potom prišiel povel z vrchnosti pustiť domov do geta. Ako ináč, peši, mamičky s miminkami a aj starci.

Na záchranu Židov v Budapešti pracovala legálne Izraelitská náboženská obec a ilegálne sionistická organizácia, ktorá mala zástupcov aj medzi nilašovcami a nemzetörmi! Najskôr boli rôznymi vyslanectvami organizované detské chránené domy. Táto časť mojich spomienok korešponduje s článkami Rch z júla p. M. Zemana a Rch z augusta p. J. Szántóa. V oboch článkoch sa hovorí o snahe zachovať či zachrániť život Židov v Maďarsku zo strany švédskej ambasády. K nim treba pričlenit aj švajciarsku a nazdávám sa, že aj španielsku ambasádu. Medzi ne sa včlenili aj chránené domy pápeža.

V chránenom dome

Ja s mojou sestrou som živoril v jednom z týchto chránených detských domov. Bol chránený švajčiarskou ambasádou, označený na dome ako švajčiarske územie z pečiatkou ambasády v nemeckom jazyku (pečiatku v inom jazyku fašisti neuznávali). I keď tu bol život ťažký, byl predsa v lepších podmienkach ako v gete. Boli to ostrovy útechy v rozbúrenom fašistickom mori. Boli tu deti 6 až 15 rokov, ktoré sem dali rodičia v nádeji záchrany. Čekali sme v strachu na svoj osud. Do mnohých týchto domov vnikli nilaši (Šípové kríže) a postrielali všetkých. Jeden z domovov s menšími deťmi nechali nastúpiť na breh Dunaja, kde ich postrielali do vody. Toto zverstvo sa nedostalo československej pospolitosti Židov do povedomia.

Bývali sme nútene v pivnici bez kúrenia, pretože Budapešť bola sústavne bombardovaná striedavo Sovietmi, Angličanmi i Američanmi. Náš domov dostal 39 zásahov. Stravovanie sa postupne omedzilo na 5 dkg kukuričného chleba, pečeňový sýr imitovaný hrachom a nejaké polievky. Najhorší však bol strach detí z toho, kedy vtrhnú do domu nilaši. O surovostiach v iných domovoch sme sa, neviem ako, dozvedeli. Vedeli sme aj o tom, že v gete koncentrujú vybrané ženy na námestí a pripravujú ich na deportáciu.

V našom domove nastal jedného dňa medzi deťmi veľký rozruch. U vedúceho je jeden nilaš a jeden nemzetör, vyzbrojení po uši. Hovorili sme si: Teraz je rad na nás. Nebolo kde utiecť. Potom prišli obaja uniformovaní ozbrojenci medzi nás a ukľudňovali nás: Deti, upokojte sa, my sme tiež Židia, my sme vám prišli pomôcť. Viete si predstaviť tú obrovskú radosť a úľavu? Títo naši bratia, pseudofašisti, doniesli schutzpasy, ktoré chránili Židov pred deportovaním. Boli určené pre naše matky, ktoré boli v gete. Tak som obdržal schutzpas pre matku, ktorú tento pas zachránil v poslednej chvíli. Pasy doručili do geta naši fašisti.

Boje o Budapešť trvali 3,5 mesiaca. Sovieti obchvatom obklúčili mesto, len na jednom mieste bol odpor Nemcov a Maďarov tak silný, že úplné uzavretie sa preťahovalo na toľko, že neobklúčené maďarské a nemecké vojská stačili evakuovať. Žial tento čas stačil aj na vypudenie, či skôr deportáciu Židov - mužov, munkazsogálatošov i civilov od 18 rokov do najvyššieho veku. Pre nich neboli dopravné prostriedky, pochodovali 30 km denne. Môj otec písal matke poslednú korešpondenčnú kartu z Mošonmagyarováru 30 km od Bratislavy, mám ju uschovanú. Potom sme o ňom už nepočuli. Najskôr bol v koncentračnom tábore Buchenwald, neskôr bol presunutý do Bergen-Belsenu, kde zahynul. Marne sme naňho čakali.

V Budapešti sa bojovalo o každý dom, o každú ulicu. Domy boli pospájané pivnicami. Večer prechádzali našou pivnicou Nemci a ráno Rusi. Rusov sme vítali ako osloboditeľov. Manželia, ktorí domov viedli, ich oficiálne privítali. Odmenou im bolo, že museli veliteľovi odovzdať hodinky a snubné prstene. Bolo to pre nás deti obrovské sklamanie, po toľko utrpení takáto forma oslobodenia.

Ešte nejaký čas sme museli vyčkať, kým sme sa mohli s mamou a sestrou zvítať. Slovenskí a málo aj českí Židia sa grupovali po oslobodení do Výboru československých emigrantov v Maďarsku. Legitimácia nás chránila pred osloboditeľmi a mala nám umožniť skorú repatriáciu. Tá však nebola tak ľahko uskutočniteľná.

Pokial ide o obdobie po oslobodení, bolo v priestoroch geta veľmi mnoho skonaných, utrápených Židov, ktorí boli uložení do hraníc na nádvoriach synagóg, najmä v zahrade slávnej veľkej synagógy na Doháňovej ulici. Deti, siroty zhromáždili a presunuli do sionistických táborov do Új Szegedu. Každá sionistická organizácia mala vybavený tábor, väčšinou v kaštieloch, kde nás výdatne stravovali. Ja som bol v Makabi hacair. Po čase sme sa vrátili do ČSR.

Neviem to pochopiť

Nebyť fašistického Slovenska na čele s mučedníkom Dr. Tisom, nemuseli sme sa ukrývať a byť veznení v Maďarsku a môj otec nemusel byť umučený v koncentračnom tábore ako aj ďalší židovskí mučedníci.

Keď som písal tieto spomienky, mal som žalostný pocit, ale zdôverením sa môjho osudu do určitej miery sa mi uľavilo z ťažôb, ktoré me sprevádzajú životom. Ako dieťa som nevedel pochopiť, prečo sme museli nosiť Davidovu hviezdu, prečo musel byť náš obchod označený, že je židovský, prečo som musel odovzdať kožený kabát 11ročného chlapca pre nemeckých vojakov, prečo sme nesmeli počúvať rádio, prečo sme smeli cestovať len v označenom poslednom vagóne. Prečo, prečo, prečo začli prvé transporty?

Dnes som dôchodcom a zase neviem pochopiť, prečo sa niektorí snažia rehabilitovať Dr. Tisu, prečo sa oficiálne neohradí nikto z politického prostredia za nehoráznosti z minulosti pozostalenému zlomku židovského etnika. A záverom prečo Slovenská televízia pri 60. výročí prvých deportácií informuje verejnosť, že sa tak udialo z rozhodnutia predsedu Slovenského štátu Vojtecha Tuku, bez vedomia prezidenta Tisu? Zdá sami, že je to tragikomédia!

Tragédiu slovenských Židov zavinil slovenský fašistické režim a v plnej miere sa vzťahuje na ich osud aj myšlienka Ješajahu Leibowitza (viz Rch 6/2002). Citujem: Vodca nesie všetky viny, všetky omyly, všetky hriechy všetky zločiny spáchané v priebehu svojej vlády.

Klíčová slova

Riče pri Miškolci

Facebook skupina
Kontakt: education@terezinstudies.cz
CC Uveďte autora-Neužívejte komerčně 3.0 Česko (CC BY-NC 3.0)
Institut Terezínské Iniciativy Židovské Museum v Praze
Naši nebo cizí Evropa pro občany anne frank house Joods Humanitair Fonds Claims Conference
Nadační fond obětem Holocaustu Investice do rozvoje vzdělávání
Nux s.r.o.