O jednom zvláštnom súdnom konaní

Krajinský súd v Berlíne v senáte vedenom sudkyňou Elisabeth Seeburg zamietol 28. marca 2001 žalobu Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku vo veci finančnej kompenzácie za deportačný poplatok vo výške 500 RM, ktorý zaplatil vojnový Slovenský štát nacistickému Nemecku za každého deportovaného slovenského Žida. Rozsudok nebol doteraz doručený a nie je právoplatný.

S istým časovým odstupom by som chcel uviesť niekoľko poznámok k tomuto pojednávaniu. Môžem to urobiť, pretože som bol ako právny poradca ÚZ ŽNO v SR prítomný na tomto pojednávaní, ale zastupoval nás berlínsky advokát Dr. Rainer Arzinger.

Pri podávaní žaloby sme si boli už vopred vedomí niektorých záporov:

Najprv ako zástupcovia židovských obcí malej krajiny, s ktorou Spolková republika Nemecko neuzavrela ešte žiadne dohody o odškodňovaní obetí holocaustu, ďalej to, že ide o židovské obete, čo iste ani dnes nie je žiadnou prednosťou a po tretie, že ide o špecifický slovenský problém, ktorý aj v strašných dejinách druhej svetovej vojny je ojedinelý.

Zo zdrojov pochádzajúcich zo židovského majetku zaplatil vojnový Slovenský štát takzvané deportačné náklady za násilné vysťahovanie 57 628 slovenských Židov do vyhladzovacích táborov pod titulom osídľovacích nákladov vo výške 500 ríšskych mariek, za každého deportovaného slovenského Žida. Naše snahy o vrátenie týchto platieb voči nemeckej strane zostali ale bezvýsledné, preto sme nemali iné východisko ako podať žalobu.

Hneď na začiatku pojednávania vyslovila sudkyňa jednoznačný názor, že kvoli nedostatočnej aktívnej legitimácii ÚZ ŽNO mieni žalobu zamietnuť. Pritom ani nenaznačila, kto zo živých osôb by mohol mať takúto legitimitu. Ako možno hovoriť o potrebe individuálnych žalôb, keď sa po vojne z týchto deportovaných vrátilo len 282 ľudí a z tých už mnohí nie sú nažive. Potom dala síce možnosť nášmu advokátovi sa vyjadriť, ale na jeho argumenty nereagovala, a to napriek tomu, že išlo aj o také závažné otázky ako precedenčné prípady, rozhodnutie českej a slovenskej vlády ohľadne kompenzácií za tzv. slovenské židovské zlato, ohľadne Claims Conference apod., ako aj skutočnosť, že to bola kolektívna platba a konanie a nie individuálne. Zmienila sa síce o najnovšom nadačnom zákone, ale nie o konkrétnych väzbách s týmto súdnym pojednávaním. Nevenovala pozornosť ani argumentu, že aktívna legitimácia by mala byť stanovená podľa slovenských zákonov, k čomu sme predložili na začiatku pojednávania písomné dokumenty s potvrdeniami príslušných ministrov kultúry a zahraničia, ktoré boli superlegalizované nemeckým veľvyslanectvom. Súd nezohľadnil ani právny inštitút, ktorý je v takýchto prípadoch uplatniteľný, a to Európska dohoda o poskytovaní vyjadrení, ku ktorej pristúpila v roku 1997 aj Slovenská republika. Ohľadne iných meritórnych otázok sporu sa ani nerokovalo, pravdepodobne preto, že súd mal v úmysle žalobu zamietnuť.

Právny zástupca SRN, Dr. Peter Andreas Brand, sa vyjadril, že mu stačí krátky prednes, zrejme preto, že súd už sám k tomu mnoho povedal. Na otázku sudkyne o možnosti mimosúdnej dohody sme sa vyjadrili kladne, Dr. Brand túto možnosť odmietol. Na záver pojednávania oznámila sudkyňa, že ohľadne ďalšieho postupu v spore sa súd čoskoro vyjadrí.

Pojednávanie končilo po jedenástej hodine a senát mal ešte vytýčené ďalšie tri pojednávania.

O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď už okolo 13. hodiny nemecká tlačová agentúra DPA vydala správu, že konanie skončilo zamietnutím žaloby a naša strana bola zaviazaná úhradou všetkých nákladov konania. Z toho pre nás vyplýva, že súd ani časove nemohol dôkladne zhodnotiť naše podanie a hlavne priložené potvrdenia slovenských ústredných orgánov.

Nechcem priamo komentovať konanie súdu, budeme však s veľkým záujmom očakávať písomné odôvodnenie rozsudku.