Kauza biskupa Jána Vojtaššáka
Čudná reakcia na list izraelských historikov

Koncom októbra bola v slovenskej tlači uverejnená informácia o otvorenom liste piatich izraelských historikov slovenského pôvodu (Róbert Buchler, Gila Fatranová, Yeshajahu A. Jelínek, Akiba Nír a Lívia Rotkirchenová), ktorí protestujú proti pokračujúcemu procesu blahorečenia biskupa Jána Vojtaššáka. Ján Vojtaššák bol spišským biskupom a vysokým politickým reprezentantom Slovenskej republiky v rokoch 1939-45. Bol členom a istý čas aj podpredsedom Štátnej rady Slovenskej republiky, nesie svoj diel zodpovednosti za schvaľovanie deportácií slovenských Židov a za zločinnú rasovú politiku Slovenskej republiky. V povojnových rokoch bol perzekvovaný a v typickom vykonštruovanom procese odsúdený na dlhoročný trest odňatia slobody. V komunistických väzniciach strávil desať rokov a krátko po prepustení z väzby umrel.

Podľa tlače vyšiel prvý impulz k procesu blahorečenia Vojtaššáka zo strany pápeža Jána Pavla II. počas jeho návštevy Slovenska v roku 1995. V kuloároch sa proces blahorečenia hodnotí ako snaha slovenskej katolíckej vrchnosti získať náhradu za blahorečenie popraveného prezidenta Jozefa Tisa, ktorý, ako vrchný politický predstaviteľ fašistického režimu, je dnes neprijateľný aj pre Vatikán.

Adresátom otvoreného listu izraelských historikov je predseda biskupskej konferencie Slovenska biskup František Tondra. Okrem neho bol list daný na vedomie aj najvyšším ústavným činiteľom Slovenskej republiky, prezidentovi R. Schusterovi, premiérovi M. Dzurindovi a predsedovi parlamentu J. Migašovi. Prvá reakcia biskupa Tondru (citovaná podľa TASR) hovorí, že signatári listu sa opierajú o komunistické pramene pochádzajúce z brožúry o procese s vlastizradnými biskupmi. Po viac ako mesiaci sa v tlači objavila správa (SME, 4. decembra 2000), že slovenskí biskupi odmietli kritiku Vojtaššáka, listu izraelských historikov vytýkajú formálne chyby (list nie je vlastnoručne podpísaný, nie je v ňom dátum a miesto odoslania), o Vojtaššákovi sa vyslovujú, že tento muž svätého života nenesie nijakú morálnu vinu za deportácie Židov. Dodávajú: Je nám tejto dejinnej tragédie úprimne ľúto. K vecnej podstate kritiky nie je v zverejnenom stanovisku biskupov ani slovo, obsahuje však výzvu, aby každý, kto je presvedčený o Vojtaššákovej vine predložil dôkazy tribunálu beatifikácie.

S názorom predsedu biskupskej konferencie Slovenska F. Tondru (o komunistických prameňoch, z ktorých vraj izraelskí historici čerpali), je možné ľahko polemizovať. Na slovenskom knižnom trhu sú prístupné historické práce, ktoré dávajú kvalifikované a overiteľné informácie o činnosti biskupa Vojtaššáka v období holokaustu. Ako jednu z viacerých prác uvediem zbierku archívnych dokumentov Vatikán a Slovenská republika (1939 - 1945), ktorú zostavili Ivan Kamenec, Vilém Prečan a Stanislav Škovránek. Zbierka dokumentov je paralelnou publikáciou Historického ústavu SAV a Ústavu soudobých dějín ČAV, vyšla v Slovak Academic Press v Bratislave r. )1992. Paradoxom k vyjadreniu F. Tondru je skutočnosť, že veľmi nelichotivý obraz biskupa Vojtaššáka je vykreslený v diplomatickej korešpondencii medzi vatikánskym chargé d'affaires v Bratislave Giuseppe Burziom a kardinálom Luigi Maglionem, štátnym sekretárom Vatikánu. V liste, ktorý je uvedený na str. 92 až 97 citovanej publikácie, píše Burzio, že deportácie Židov zo Slovenska sa začali a uskutočňujú sa najbrutálnejším spôsobom. V liste ďalej Burzio kritizuje prejav ministra vnútra A. Macha, ktorý s bezočivým cynizmom obhajuje nehumánne protižidovské opatrenia a usiluje sa vyslovenou lžou kompromitovať cirkev, aby dezorientoval a zmiatol svedomie ľudu. Na túto pasáž Burziovho listu nadväzuje odsek týkajúci sa biskupa Vojtaššáka, ktorý budem kompletne citovať:

Nemôžem tvrdiť, (píše Burzio Maglionemu) že by bol postoj všetkých biskupov spontánny a rozhodný, minister Mach však veľmi dobre vedel, že biskupi predložili vláde sťažnosť, v ktorej vyslovili svoje poľutovanie nad plánovanými protižidovskými opatreniami a odsúdili ich. Zdá sa však, že minister si našiel, ak aj nie dôvod, tak aspoň zámienku na podobné vyhlásenia, opierajúc sa o postoj Msgr. spišského biskupa, ktorý je, ako je Vašej Eminencii známe členom, ba dokonca podpredsedom Štátnej rady. Informovali ma, že na zasadaní, kde sa prediskutovala deportácia Židov, monsignor Vojtaššák namiesto toho, aby sa postavil proti nehumánnemu plánu, zaujal úplne pasívny postoj, obmedziac sa na nepodstatné námietky. Potom, v rozhovore s iným biskupom naznačil, že podľa jeho mienky by bolo lepšie, keby sa cirkevná vrchnosť nemiešala do tejto otázky, aby nekládla prekážky vláde a prezidentovi republiky, že židia sú najhoršími nepriateľmi Slovenska, že i tak sa veci budú vyvíjať svojim smerom ... a tak ďalej. Je ťažké dozvedieť sa pravdu o tom, čo sa udialo a povedalo na zasadnutí vlády; viem však, že Msgr. Vojtaššák má povesť veľkého šovinistu; ja som z mojej strany o tom presvedčený, pretože keď som raz na žiadosť J. E. Msgr. Sapiehu u neho intervenoval v prospech niekoľkých poľských farárov, ktorých on vyhnal z ich fár, odpovedal mi: ,Moja humánnosť (voči tým kňazom) je až takmer hriešna.' Nedá sa očakávať, že by bol citlivejší voči Židom.

Teda nie komunistické pramene, ale vatikánske archívy obsahujú informácie, ktoré označujú Vojtaššáka za šovinistu. Nepovažujem za problém zhromaždiť viacero podobných charakteristík Vojtaššáka. Je ťažké predstaviť si, že by predstavitelia katolíckej cirkvi na Slovensku tieto materiály nepoznali. Preto považujem za zarážajúce, ba priam za šokujúce, že dnes, 55 rokov od skončenia holokaustu, sa vrcholní predstavitelia katolíckej cirkvi na Slovensku rozhodnú dať takúto facku židovskej komunite. Navrhnú na kanonizáciu človeka, ktorý mal priamu politickú zodpovednosť a vysokú funkciu v štátnom aparáte fašistického režimu s výrazným rasovým zákonodarstvom. Snáď netrpím na ilúzie, ale postoj biskupa Tondru ma zarazil. Že sa biskupská konferencia Slovenska oficiálne hlási k Vojtaššákovi ako deklarovanému vzoru, vzbudzuje dosť nepríjemné asociácie.